Dievča na stráženie

Satirická kniha The Nanny Diares, ktorá vyšla v roku 2002, sa dočkala úspechu tak u kritiky, ako aj u čitateľov. Kontroverznosť knihy podporila skutočnosť, že jej autorky Emma McLaughlinová a Nicola Krausová, strávili dohromady osem rokov ako pestúnky na Manhattane vo vyše tridsiatich rodinách. Ich kniha nazerala veľmi komickým spôsobom na život rodiny z Park Avenue, ktorá má na konte astronomické sumy, takže média sa čoskoro začali zaujímať, kto bol skutočnou predlohou. Aj keď autorky trvali na tom, že ide o čisto fiktívny príbeh, štylizácia knihy sa k takým dohadom priam ponúkala. Práva na sfilmovanie knihy kúpil už skôr pred týmito špekuláciami pre spoločnosť Miramax producent Richard N. Gladstein so svojím kolegom Garym Binkowom. Gladstein sa s režisérom Robertom Pulcinim a scenáristkou a režisérkou Shari Springer Bergmanovou zoznámili vďaka scenáru, ktorý kedysi napísali, aj preto ich oslovil s ponukou nielen napísať scenár pre Denník pestúnky, ale film aj zrežírovať. „Pochádzam z New Yorku,“ hovorí Springer Bergmanová „a bolo mi jasné, že autorky knihy sú tiež rodené Newyorčanky – nešlo o výmysel niekoho, kto žije niekde úplne inde. Bola veľmi presná a zaujímavým spôsobom zobrazovala subkultúru, ktorá ma fascinuje.“ Sama Bergmanová prežila niečo podobné ako hrdinka knihy. „Hneď po vysokej škole som pracovala pre manželský tím producentov a scenáristov,“ spomína. „Pracovala som u nich doma a ich životy ma úplne pohltili. Nerobila som pestúnku, ale pripadala som si tak. V tej dobe som túžila ukryť sa pred svetom a nemusieť robiť žiadne vlastné rozhodnutia. Keď som si prečítala knihu, chcela som napísať scenár o podobnom období – ktorým prejde väčšina mladých ľudí – keď nemáte ešte príliš jasno v tom, kým ste.“ Keďže autori filmu chceli dosiahnuť, aby snímka väčšmi zodpovedala osobnému príbehu Springer Bergman, urobili z hlavnej hrdinky Annie Braddockovej čerstvú absolventku namiesto študentky, ktorá je v predlohe. Jednou z veľkých úloh, s ktorými sa Springer Bergman a Polcini museli pri adaptácii vyrovnať, bolo, že veľká časť knihy je rozprávaná prostredníctvom myšlienok Annie. Spracovali teda niektoré pasáže do klasického rozprávania, ale súčasne využili aj vizuálnejšie prostriedky. Pretože Annie život okolo seba predovšetkým pozoruje, zdôraznili to tak, že z nej urobili absolventku antropológie. Keď sa pozerá na rôzne postavy – hlavne na úspešné ženy – predstavuje si ich ako exponáty v Národnom prírodopisnom múzeu. „Stáva sa celkom odosobnenou pozorovateľkou“ tvrdí Pulcini. Veľké množstvo postáv je v knihe pomenovaných veľmi obecne, ako pán a pani X, fešák z Harvardu a podobne. Dôvodom mohla byť aj snaha o anonymitu predobrazov týchto postáv, zachovali prístup aj vo filme, pretože k antropologickému náhľadu Annie veľmi dobre sadne. Z druhej strany pozmenili meno hlavnej hrdinky – v knihe sa volá Nanny, vo filme Annie. „Chceli sme, aby bola jasná strata jej identity a mena, ku ktorej dôjde, keď príjme ponúkané miesto,“ vysvetľuje Bergmanová. Možno najzásadnejšou zmenou oproti predlohe je kontrast medzi životom, na ktorý je Annie zvyknutá a životom manželov X. „V knihe je ten rozdiel pomerne malý,“ vysvetľuje Pulcini. „Mali sme s Shari dojem, že ak z nej urobíme chudobnejšie dievča, bude to zaujímavejšie, pretože sa ocitne zo svojho pohľadu v úplne šokujúcom prostredí.“ Úlohu Annie ponúkli Springer Bergman a Pulcini jednej z najvyhľadávanejších mladých herečiek v Amerike, Scarlett Johanssonovej. „Scarlett má naozaj cit, vie si všetko výborne načasovať a je tiež výborná aj v dráme,“ hovorí Pulcini. „Vždy sme ju obdivovali a predstavovali si ju práve v tejto úlohe.“